Radiar, www.folk.sk: Je to uz vyše týždňa, čo som bol naposledy na folkovom koncerte. Účinkujúcimi boli folko-mediálne známi Pathetic hypermarket band a hosť z českej zeme, svojský pesničkár Pepa Nos. Bol som zvedavý na hudobné napredovanie PHB a samozrejme aj na samotného Pepu, ktorého som doteraz videl naživo iba raz. Až tesne pred koncertom som sa dozvedel, že sa bude krstiť nové demo PHB s názvom "...kto je na víne. PHBčkári využili príležitosť a za krstného otca albumu si zvoli Pepu Nosa. Ten sa svojej úlohy zhostil aj napriek prvotnému prekvapeniu s humorom jemu vlastným a CDčko úspešne pokrstil pripraveným kakaom.Týmto boli vybavené všetky oficiality večera.

Aby som však uviedol veci na pravú mieru, musím povedať, že akt krstu nebol na začiatku koncertu. Odohral sa sa pred poslednou štvrtinou vystúpenia PHB. Skupina, tak ako sa patrí počas krstu CDčka, hrala hlavne veci z nového albumu. Spomínam si na pesničky peklo, básnik a ženy, pieseň plná života, dožinky, poď sa so mnou hanbiť, ži a nechaj žiť a ešte aj na ticho. Ako som sa neskôr dozvedel, album obsahuje 15 piesní, takže je možné, že odozneli všetky. Koncert začal načas a zdalo sa, že všetko je náležite pripravené. Po prvej piesni však bolo zrejmé, že ešte nejaká polhodinka venovaná nastaveniu zvuku by iste nebola na škodu. Už počas prvej piesne bolo len veľmi slabo počuť gitaru frontmana skupiny Mária Polonyiho a podozrievam zvukárov, že to čo bolo počuť v hľadisku, išlo iba z Máriovho odposluchu. Počas ďalšieho vývoja koncertu tú gitarku bola nakoniec občas trochu počuť, no ku kvalitne nazvučenej gitare to malo ďaleko. Možným dôvodom problémov mohli byť aj "prechlastané" bicie, ktoré dominovali na pódiu počas celého koncertu. Keď už spomínam nedostatky, nesmiem zabudnúť ani na zahuhňaný mikrofón stojaci pre zmenu zase pred Máriom. Aby som však len nehanil, pozitívne hodnotím hudobné napredovanie kapely. V rozmedzí dvoch rokov prišla s už druhým albumom, ktorý si nepomýlite so žiadnym iným. V aranžmánoch tiež nastal posun vpred. Stano Kalman sa skamarátil s bassgitarou a vymýšľa si miestami veľmi zaujímavé rify. Obaja gitaristi (Mário a Laura) už upustili od spoločného "beklajtovavia" tých istých akordov vydali sa cestou vyhrávok, čo možno len pochváliť. Čo sa týka speváckeho prejavu, tam je však ešte vidieť rezervy. Unisono spev znie zaujímavo v jednej, možno dvoch pesničkách počas koncertu, ak sa to však používa vo väčšine repertoáru, začína to nudiť. Vymyslieť pekné vokály nie je jednoduché, no nie je to ani neriešiteľný problém. Skupina by pri troche fantázie mohla podať oveľa viac. Dôkazom toho bola aj jedna pieseň, na ktorej názov si už nespomínam, v ktorej však zaspievali spolu Mário, Laura a akordeonistka Katka Žilová. Ladilo im to spolu dobre a tá pieseň ešte aj dnes vyčnieva nad ostatnými počutými počas spomínaného koncertného večera. Keď už hovorím o Katke, treba pripomenúť, že sa vrátila do PHB potom, čo sa Peter Lachký, s ktorým vystupovala posledný rok, vybral pracovať do zahraničia.

Po krátkej prestávke sa na pódiu objavil pesničkársky živel Pepa Nos. Zjavom a vystupovaním mi vždy znova a znova pripomína slovenského pesničkára Ivana Hada Weissa, ktorého som poznal skôr než Pepu. Na úvod publiku vysvetlil prečo používa počas koncertu tri gitary ("lebo si to ľudia zaplatili"), každú z nich zobral na chvíľu do ruky a jemne ju doladil a potom začal spievať. Jeho prejav vyzerá na prvý pohľad dosť drsne a neohrabane, no rokmi hrania si vypracoval vlastný štýl založený na humore, netradičných pohľadoch na svet a gitarovej technike, ktorá zanechala na jeho kvalitných nástrojoch hlboké jazvy. Publiku sa jeho pesničky páčili, hlavne tie z prvej časti koncertu. Ja veľmi nemusím počúvať častušky na politikov, no pri týchto som sa občas zabavil. Druhá časť koncertu sa akosi samovoľne vyvinula do improvizácií. Pepa hral, čo mu momentálne napadlo, dokonca si na pódiu dovolil počas hrania vymýšľať nové slohy k pesničkám. Neboli to žiadne textárske skvosty, no dokázal nimi, že sa na pódiu cíti uvoľnene a je pánom situácie. Ku koncu koncertu sa mi však jeho gitarové vyhrávky začali zlievať a zneli mi všetky rovnako.

Prejav Pepu Nosa sa niektorým páči, iní ho veľmi nemusia, v každom prípade sa však oplatí toho pesničkára zažiť na vlastnej koži. Je to muzikant so sebavedomím, ktorý sa nehrá na nič, čím nie je.

Radiar

Foto:Jarmila Uhlíková

www.folk.sk